Básnik Tisovej mučeníckej figúry
V literárnej produkcii Rudolfa Dilonga je Jozef Tiso vykreslený ako hrdina, ktorý stojí na piedestáli. Ako jeden z prominentných predstaviteľov katolíckej moderny, jeho dielo a verše sa stali akýmsi zrkadlom doby, v ktorej žil. Podobne aj Mikuláš Šprinc, ďalší z básnikov tejto doby, vnímal Tisa s nostalgiou a obdivom, čím prispel k idealizovaniu jeho obrazu. Spoločne vytvorili romantizovaný naratív o slovenskom štáte, ktorý má len málo spoločného s historickou realitou, kde prevládali utrpenie a smrť v koncentračných táboroch.
V apríli tohto roku sme si pripomenuli 40. výročie Dilongovej smrti. V posledný májový deň toho istého roku zas zomrel Mikuláš Šprinc. Obaja sa snažili glorifikovať prezidenta slovenského štátu, pričom ignorovali traumy, ktoré táto doba priniesla mnohým. Napriek tomu, že ich umelecké dielo prežilo, politické názory oboch autorov vyvolávajú otázky o ich hodnotení v historickom kontexte.
Peter Getting vo svojej štúdii z roku 2009 upozorňuje, že obrazy Tisa, ktoré títo básnici vytvorili, boli len výnimočné a zaobchádzali s ním ako s «drahým vierozvestom» či «prezidentom mučeník a väzňom». Takéto zobrazovanie Tisa rozšírilo jeho kult osobnosti, zatiaľ čo skrylo desivé skutky, ktoré sa udiali počas jeho vlády.
Po vojne si Mikuláš Šprinc vzal do emigrácie svoj osobný obraz vlasti zamrznutý v čase odchodu, čím sa jeho vzťah k domovine stal skôr nostalgickým spomienkou než aktuálnou realitou. V Amerike sa snažil obnoviť slovenskú kultúru, avšak vojnový štát sa mu javí ako zlý sen, z ktorého je ťažké sa prebudiť.
Nad otázkou, ako naložiť s dielom autorov, ktorých názory vychádzali z vtedajšieho kontextu, sa musíme zamýšľať aj my. Ide o dilemu, s ktorou sa stretáva aj západná civilizácia, pri hodnotení umenia autorov ako Ezra Pound alebo Martin Heidegger. Bude dielo prežiť aj v kontexte ich politických volieb, alebo budú odsúdené na večnosť v zašlitej minulosti?
Na túto tému si môžeme pripomenúť aj Janka Jesenského, ktorý si nedával servítku pred ústa a otvorene sa posmieval ideológii, ktorá viedla k obdobiu útlaku: „Ak básnikom chcel si byť, to musíš Hlinku velebiť, a po ňom hneď na papier hoď, na Tisa zopár vzletných ód.“ Tak sa ukazuje, že umenie je často predmetom manipulácie a politického zneužitia, a preto je jeho čestné posúdenie v súčasnej dobe takým náročným a bolestivým procesom.

