Michal Havran: Obvinenie nedotknuteľných
Dvadsať rokov je dlhý čas na to, aby spravodlivosť v prípade vraždy študenta Daniela Tupého premárnila každú šancu. Presne 4. novembra 2005 sa na Tyršovom nábreží v Bratislave odohrala tragédia, pri ktorej Daniel zažil brutálny útok, výsledkom ktorého bol jeho predčasný a krutý koniec. Jeho smrť, spôsobená stab a údermi, ostáva bez adekvátnej reakcie štátu dodnes.
Po dvadsiatich rokoch môže muž z Anglicka prejsť planétu, zažiť vojnové konflikty, založiť rodinu, no pre Danielových vrahov sa akoby čas zastavil. Oni, ktorí by mali čeliť spravodlivosti, žijú ďalej beztrestne a bez obmedzení, môžu sa venovať kariéram a rodine, akoby sa nikdy nič nestalo. Je tragédiou, že za celý ten čas Slovenská republika nezvládla vniesť do tejto veci spravodlivosť. Orgány činné v trestnom konaní sa preukázali ako neefektívne a nekompetentné pri vypátraní páchateľov.
Na začiatku pátrania sa politici snažili minimalizovať celú situáciu, pričom sa uchyľovali k bizarným úvahám o drogách ako motivácii zločinu. Tak, ako to urobil aj Tibor Gašpar po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, snažili sa z obetí spraviť nežiadúce postavy, akoby len preto, že študovali a mali ambície, by mohli stáť za svojou smrťou tým, že ich život súvisel s drogami.
Na margo tohto nevhodného prístupu, klesla morálka spoločnosti na úroveň nezremožiteľného cynizmu. Vtedajšie diskusie na tému Danielovej vraždy vyvolali urážku a výsmech na adresu mladého muža, ktorého tragédia sa stala predmetom posmechu. Politici i verejnosť sa snažili spochybniť smrť mladého človeka, pričom ignorovali etickú a morálnu zodpovednosť za vyvraždené životy.
Neonacistická scéna, prepojená na mafiu a politické elity, sa vtedy postavila do pozície, kde ich činy boli akoby ospravedlnené. Užívanie násilia v mene ideológie pritiahlo deti zo „lepších rodín“, ktoré sa v ramci „skupinových skúšok“ nebránili výtržnostiam a udržiavaniu strachu v spoločnosti. Títo jednotlivci, s vyhliadkami na stabilný život, ignorovali následky svojich činov a zapájali sa do násilných aktivít kvôli pocitu identity a spolupatričnosti.
Za dvadsať rokov sa teda situácia zásadne nezmenila. Spravodlivosť pre Daniela Tupého a iné obete násilia zostáva symbolom neúspechu orgánov štátu chrániť svojich občanov pred násilím, ktoré narušuje pokoj našich komunit. Ak sa pýtate, aký rozdiel urobil čas? Zmienka o tom, že spravodlivosť sa stáva čoraz nedosiahnuteľnejšou, sa zdá byť deprimujúcim konštatovaním pre mnohých. Tým, ktorí sa tejto situácii snažia čeliť, musí byť jasné, že nielen pamäť na Danielovu smrť, ale aj neustála prítomnosť násilia volá po aktívnom zapojení spoločnosti.
Je úlohou každého z nás nevzdávať sa. Spravodlivosť nie je iba otázkou minulosti, ale našej aktuálnej zodpovednosti voči budúcnosti. Môže byť, že Danielov príbeh sa ešte neskončil a že jeho smrť i naďalej inšpiruje boj za spravodlivé a bezpečné Slovensko. Každý deň bez spravodlivosti ostáva vyvrcholením frustrácie a apatie voči pave naši občianskych práv.
Zdroj: komentare.sme.sk/c/23566786/obvinujem-pise-michal-havran.html
