Bez výhovoriek: Stav kultúry na Slovensku
Vo svete, kde sa všetko zdá byť prispôsobené neustálemu zhoneniu okolo Vianoc a choreografii choroby, je slovenská kultúra navzdory škrteniu rozpočtu a strate záujmu na pokraji existencie. Vláda si síce sľubuje chutné bonusy vo forme trinástych dôchodkov, ale ignoruje potreby duchovného rozvoja našej spoločnosti. A zdá sa, že sa vôbec nezamýšľa nad tým, ako jej politici nezmyselnými hlúpymi sformulovaniami narúšajú už aj tak chabo fungujúce kultúrne de facto.
Na pozadí politiky však nie sú len prázdne sľuby, ale aj zdroje, ktoré pomohli prežiť množstvu kultúrnych a umeleckých podujatí. Knižnice, múzeá a kultúrne centrá žili vďaka podporným grantom od Fondu na podporu umenia, ktoré často prehliadajú blogy a články na sociálnych sieťach, akoby sa ich existencia dala zmenšiť na pletenie vencov a nejasné stretnutia.
Realita monopolu na kultúru
Ako pešia izba na sídlisku, pri ktorej sa ráno len tak zúfalo premáva srdce slovenského umenia – faktorsky neschopní, ktorí vyjadrili svoje názory na ministerstvo kultúry, by si zaslúžili rozohrať divadlo absurdity na jeho predstavení. Odkedy sa na umelecké granty stala povinnosť na dokladovanie osobných preferencií, zdá sa, že prax prežíva skôr vo svete komédie než vo svete nestrannej spravodlivosti.
Tých, ktorí sa odvažujú vyslovovať nesúhlas s vládou, nielen že roztrhnú putá, stávajú sa terčom ostrých kritík a pokusov o marginalizáciu. Nezabudol som na tých, ktorí hrajú vojnu v sociálnych sieťach, ktorí namiesto zmysluplných príspevkov ohovárajú umelcov a ich dielo, pričom zabúdajú, že aj iné hlasy majú právo byť vypočuté.
Kde je naša kultúra?
Zdá sa, že otázka „kto vyciciava kultúrny fond?“ je len klamom v intračnej stratégii. Ale my, pisatelia a umelci, vieme, že sme skôr tými, ktorí si na pomyslenie hlaďujú vlastný úsudok o kultúrnej hodnote, než by sme sa snažili s niekým porovnávať, či dokladovať svoj záujem. Prežívajúca kultúra sa musí nachádzať na správnych miestach – v knižniciach, divadlách a u vonkajších umelcov, pre ktorých sú granty len zrkadlom skutočnosti.
Slovenská kultúra, bez správneho zabezpečenia a dostatku peňazí z verejných fondov, hraničí s hlbokou krízou, v ktorej nebude možné ani duševne prežiť, ak sa úroveň investícií opäť nezdvihne. Ak sa chceme ako národ zviditeľniť, potrebujeme mať vo svojich srdciach primeranú hodnotu, ktorú by sme mali ochraňovať a brániť s odvahou.
A tak sa zapojme do tejto bitky – bitky za zachovanie kultúry, ktorá má právo na svoj hlas v tejto šedivej krajine. Nie sme len umelci na okraji, sme hlas akcie, ktorý dokáže presadiť potrebu hodnoty umenia v spoločnosti. A práve teraz je čas postaviť sa a urobiť krok k zmene.
Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/eh-martina-pise-veronika-sikulova
