Analýza zmeny v globálnom postavení Ruska a jeho aktivít
Konflikt na Ukrajine, ktorý trvá už niekoľko rokov, výrazne poznamenal reputáciu Kremľa a jeho schopnosť presadzovať silový vplyv na medzinárodnej scéne. Ruský prezident Vladimir Putin, symbol plánu na obnovu ruskej veľmoci, čelí nielen rastúcej vnútorné nezávislosti západných krajín, ale aj oslabeným vzťahom so spojencami, ktorých kedysi podporoval.
Pavol Havlíček, odborník na medzinárodné vzťahy z Asociácie pre medzinárodné otázky, tvrdí, že Rusko stratilo schopnosť zachraňovať diktátorov, ktorých predtým sponzorovalo. V rozhovore pre denník SME zdôrazňuje, že vplyv Ruska v niektorých oblastiach sa dramaticky zmenšuje. Napriek tomu, že Kremeľ sa stále snaží získať dominantné postavenie vo svetovom poriadku, možno vidieť, že jeho ambície sú oslabované aktuálnymi geopolitickými zmenami. Podľa Havlíčka to naznačuje, že Rusko už nie je schopné presadzovať svoje globálne ambície, čo má za následok aj zmenu v diplomatickom prístupe.
Jedným z najzásadnejších momentov oslabenia ruského vplyvu sa ukázal byť začiatok tohto roka, keď americká armáda uniesla venezuelského prezidenta Nicolása Madura. Napriek deklarovanej podpore od Ruska, jeho reakcia bola strohá a obmedzila sa iba na diplomatické kanály. Tento prípad naznačuje zhoršenie postavenia Ruska na medzinárodnej scéne, keďže v minulosti dokázali ruskí predstavitelia voči takýmto inváznym akciám vystupovať s oveľa väčšou autoritou.
Situácia v Sýrii a Iráne takisto prispieva k znepokojivému obrazu ruského diplomatického a vojenského vplyvu. Bývalý sýrsky prezident Bašár Asad, ktorý sa stal blízkym spojencom Kremľa, sa po páde Damasku presunul do Moskvy, čo je symbolom slabosti Rusi v oblasti ochrany svojich spojencov. Havlíček podčiarkuje, že Rusko nie je schopné efektívne reagovať na pád týchto režimov s ktorých podporou sa v minulosti spájalo.
Na druhej strane, situácia v Iráne ostáva relatívne stabilná, no i tu sú viditeľné známky oslabenia ruského vplyvu. Rusi majú deteriorované možnosti vojenskej podpory iránskej vláde, čo naznačuje, že aj tu ich postavenie nie je rovnako silné ako predtým. Môžeme si viac uvedomovať, že najmä v období kríz nie sú vlastné vojenské ambície Kremľa dostatočne silné na to, aby zabezpečili kontinuitu moci svojich spojených štátov.
Pavol Havlíček ďalej naznačuje, že Rusko sa snaží zachovať si status veľmoci, avšak čo je najdôležitejšie, musíme si položiť otázku, ako je definované svojou kapacitou zasahovať do globálnych záležitostí. Naprávnosť jedného z hlavných doktrín – Monroeovej doktríny, ktorá zakazuje koloniálne ambície európskych mocností a zároveň zabezpečuje americké záujmy, sa javí ako možná alternatíva pre nové geopolitické pomery v súčasnosti.
Hlavnou otázkou zostáva: Je Rusko schopné znovu získať svoje miesto medzi svetovými mocnosťami, alebo sa jeho budúcnosť stane swungujúcou medzi len regionálnymi ambíciami? V súčasnosti sa javí, že doba, kedy sa sťažovalo na ruský zásah do svetových záležitostí, sa mení na dobu, vo ktorej musí Kremeľ čelí zmenám vo vlastnej sfére vplyvu.
