Vakulová odmieta prísľuby ministerstva kultúry
Alžbeta Vakulová, ktorá od augusta 2025 zastávala pozíciu poverenej riaditeľky Divadelného ústavu, sa rozhodla ukončiť svoje pôsobenie. Po ôsmich rokoch strávených v rôznych pozíciách v tejto inštitúcii podala v februári výpoveď s tým, že v aktuálnych podmienkach už viac nemôže ústav udržiavať do doby, aby sa pod to mohla podpísať.
Odchod z vedenia s ťažkým srdcom
Odstúpenie bolo pre Vakulovú náročné, najmä preto, že sa v Divadelnom ústave cítila silne prepojená – ide totiž o jej prvé zamestnanie po škole. Na aspekte, že odbornosť nie je možné získať hneď a že je potrebné preniknúť do problematiky, zdôrazňuje, že vedomosti prišli až s časom a skúsenosťami. Uvedomila si, že jej snahám o udržanie inštitúcie v prevádzke chýbali pomenované zdroje a podpora.”
Diagnóza situácie v oblasti kultúry
V rozhovore vyjadrila sklamanie nad nedostatočnou komunikáciou zo strany ministerstva kultúry, pričom zdôraznila, že neexistuje reálny partner na dialóg. Po absolvovaní viacerých stretnutí si uvedomila, že situácia v inštitúciách je alarmujúca, a nie sú viditeľné kroky na jej zlepšenie. Neuvažuje totiž v súvislosti s navrátenými rozpočtami, ktoré podľa jej názoru problém neriešia.
Zúfalstvo nad budúcnosťou ústavu
Podľa Vakulovej bolo jej víziou zachovanie kontinuity, no skôr sa musela zamerať na operatívne riešenie problémov. Vnútorne audity, konsolidácia a prepúšťanie vyvolali chaos, ktorý jej znemožnil implementáciu akýchkoľvek dlhodobých plánov. Ak by sa vrátila na svoje staré miesto, vedela by, že naň nemajú peniaze, a tak sa aj rozhodla nevracať sa naspäť. V opise svojej situácie hovorí, že nechcela patriť medzi tých, ktorí zachovávajú ilúziu funkčnosti, zatiaľ čo skutočnosť bola iná.
Hľadanie nových možností
Po odchode z Divadelného ústavu plánuje nastúpiť do Múzea mesta Bratislava, čím sa snaží zachovať svoju kariéru v oblasti kultúry. V tejto situácii si uvedomuje, aké dôležité je zabezpečiť kontinuitu odborných činností, ale nesúhlasí s tým, aby sa v instituciach riadili len s cieľom prevádzky bez zaujatého pohľadu na ich identitu.
Reflexia na budúcnosť v riadení kultúrneho sektora
Vakulová uznáva, že jej skúsenosť z riadenia inštitúcie bola významná. Pripúšťa, že by sa v budúcnosti nezaväzovala na podobné pozície bez ohľadu na okolnosti. Špecifikuje, že snom zostáva rozvinutie múzea, no realita ukazuje, že nie vždy personalizácia riadenia je v súlade s potrebami a cieľmi inštitúcie. Je presvedčená, že skutočná zmena v kultúrnom sektore príde iba s adekvátnou podporou a transparentným dialógom, ktorého sa dnes nedostáva.
