Priviazaní k radiátoru: Kritika detskej literatúry
V poslednej dobe sa v knižniciach, a najmä na detských oddeleniach, profiluje vážny problém, ktorým je prehliadanie kvalitnej detskej literatúry. Pracujúc v takomto prostredí, narazila som na alarmujúci jav, ktorý by mohol mať dlhodobé dôsledky na budúce generácie čitateľov.
Počas svojich pracovných dní často požičiavam knihy, ktoré by som zásadne nezvolila pre svoje vlastné deti, a to ani pre vnukov, ktorých zatiaľ nemám. Vstup do knižnice sa tak stal akousi inváziou zo všetkých strán, kde sa deti stretávajú s gýčom, skrytým za zaujímavými obalmi a bombastickým marketingom.
V tomto chaose sú deťom ponúkané knihy, ktoré sú často skutočne produkované na princípe masovej výroby presne ako výrobky na pásovej výrobe. V tejto sfére dominuje Thomas Brezina, ktorého dielo sa prezentuje ako bežná chlapčenská a dievčenská literatúra, no v skutočnosti ide o prefabrikovaní autorské dielo, bez hlbokej myslenia a originality.
Ostatní autori, ako David Walliams či Jeff Kinney, sa tiež uchyľujú ku konvenčnému humoru a jednoduchým schémam, pričom deti konzumujú tieto literárne produkty s mechanickou pravidelnosťou, podobne ako dospelí sledujú nekonečné televízne relácie. Z tohto pohľadu sa čoraz viac ukazuje, že táto literatúra sa stáva pohodlnou textovou skratkou, ktorá nevyžaduje takmer žiadnu intelektuálnu aktivitu.
Fenomenálny úspech knihy, ako sú „Denník odvážneho bojka“ a „Kubko“, je príkladom sterilizovanej estetiky, ktorá pokrýva absenciu hlbšieho rozprávania a literárnej kultúry. Podobne v žánri fantasy, ktorý sa čoraz viac stáva priemyslom na výrobu hrdinov a mýtov, žiari práca Ricka Riordana a jeho sérií o Percy Jacksonovi, kde antickí bohovia sú zahodení do moderných stereotypov a popkultúry.
Vizuálny svet komiksov sa ukázal byť rafinovanou pascou na mladých čitateľov, kde prehustené obrazy a absurdný humor, ako v prípade Dava Pilkeyho „Dogman“, neponúkajú hlboký pohľad do psychológie postáv ani morálnych dilemat. Pre vydavateľov sú tieto dielo nepochybne zlatou baňou, keďže sa obracajú k najmenším a najneochotnejším čitateľom, ktorí si pritom žiadajú iba nemenný prúd zábavy.
Gýč v literatúre pre deti však vyvoláva otázku o budúcnosti literárnej kultúry a o tom, akou cestou sa ponoríme my, ako čitatelia a rodičia, aby sme zabezpečili, že spojenie detí s literatúrou bude zdravé, výživné a plné podnetov na rozvoj ich kreativity a kritického myslenia.
